Filip Polášek: Nikdy som nad návratom na Tour nerozmýšľal

Filip Polášek je profesionální slovenský tenista, který jako první vyhrál grandslam. To se mu podařilo letos na Australian Open s chorvatským parťákem Ivanem Dodigem. Jeho kariéra ale nebyla vždy jednoduchá. Kvůli zranění byl nucen v roce 2013 přerušit kariéru, kvůli vyhřeznuté meziobratlové ploténce. Na okruh se vrátil v roce 2018. O začátcích, zmiňovaném zranění, návratu na kurty a výhře na Australian Open jsme si s Filipem popovídali v novém rozhovoru pro Tiebreak Tennis.

Zdroj fotky: Getty Images
Dobrý den Filipe, děkuji, že jste přijal nabídku na rozhovor pro Tiebreak Tennis. Mohl byste se nám pro začátek trochu představit?

Dobrý deň, volám sa Filip Polášek, je mi 35 rokov, som otec dvoch detí a venujem sa tenisu.

Kdy jste s tenisem začal?

S tenisom som začal v 9 rokoch vo Zvolene, kde som sa narodil a kde som vyrastal.

Kdo vás k němu přivedl?

K tenisu som sa dostal relatívne náhodou pri zbieranie loptičiek na Majstrovstvách Slovenska, kedy som s tenisom nemal žiadnu skúsenosť. Vlastne dostal som sa k tomu pres mamu. Mala známeho, ktorého dcéra hrala tenis a on sa ma spýtal, či by som to nechcel skúsiť. Hovorím že hej, tak mi vybavil vlastného trénera a nejaký mesiac na to som začal chodiť na tréningy a zostalo mi to.

Pamatujete si na první moment, kdy jste do ruky chytil tenisovou raketu?

Tak tenisovú raketu som chytil asi niekedy veľmi skoro. Mali sme je doma. Ja som doma hrával veľmi často o stenu s badmintonovou raketou, takže k tomu pohybu, k tým raketám som mal veľmi blízko. Moj bratranec hrával tenis asi od šiestich rokov, takže k tomu samotnému športu som mal blízko, ale dostal som sa k nemu až neskor.

Plánoval jste od začátku, že se budete soustředit na čtyřhru nebo bylo původním plánem být singlistou?

Tak mne štvorhra šla lepšie odmala. Bavilo ma viac, keď som na kurte nebol sám, takže ja už sem vo svojich dvanástich rokoch povedal keď sa vo štvorhre míňa dvadsať Čechov, tak tam bude aj jeden Slovák. Lebo to bola vlastne doba na konci deväťdesiatych, keď naozaj Česi dominovali vo štvorhre a bolo ich tam veľa, takže sa dá povedať, že od mala mi to bolo bližšie a šlo mi to viac.

Když se ohlédneme za vaší juniorskou kariéru, co považujete za váš největší úspěch?

V junioroch som začal hrať turnaje až veľmi neskoro, teda ty medzinárodné. Ja som sa zlepšoval veľmi postupne. Mám vlastne jediný titul majstra Slovenska vo dvojhre. Toho som mal z roku, keď mi bolo osemnásť. Takže až v tom poslednom sem sa presadil trochu viac. Opäť mi išla lepšie štvorhra. Vo dvojhre som vyhral dva turnaje ITF. Oba dva zhodou okolností v Čechách vo Frýdlante nad Ostravicí a v Plzni. Vo štvorhre to bolo lepšie, tam vlastne sme vyhrali skoro všetky turnaje, ktoré sme hrali. V tej mojej poslednej sezóne som prehral len jeden zápas za celý rok v Umagu, inak spolu s partnerom sme boli šiesti na svete a dokázali sme triumfovať na niekolkých jednotkách. Jediná škoda bola, že sme sa ani pomocí Zväzu nedostali na grandslam, i keď ty šance boli obrovské.

Bylo obtížné si zvyknout na cestování po turnajích? 

Na cestovanie samozrejme bolo ťažké si zvyknúť obzvlášť pre mňa. Ja sa v tom úplne najviac nevyžívam, takže s cestovaním bojujem a zvykám si na neho dodnes. Nejde asi povedať, že by som si na to úplne zvykol, ale je to súčasť nášho športu a je treba sa s tím naučiť nejako žiť a fungovať.

Banner web_karta

Jaký pro vás byl přechod z juniorů mezi dospělé?

Bolo to náročné. Ja som sa po konci juniorské kariéry dostal pozvánku do NTC, kde som nastúpil na režim úplne iný, než na ktorý som bol privykli, takže to bol pre mňa relatívne veľký šok, i tréningový. Museli sme sa stehovať, takže tam bolo veľa faktorov. Odišiel som vlastne do Bratislavy, chvíľu som s tým bojoval. Dá sa povedať, že vo štvorhre som ten prechod zvládal o veľa lepšie. V dvadsiatich rokoch som dokázal vyhrať challenger, triumfovať na niekoľkých fututech a vo dvadsiati rokoch som zhruba 230. hráč vo štvorhre, čo bolo nezvyčajné v té dobe, ale stále som skúšal dvojhru a na štvorhru som sa dal až vo dvadsiatich dvoch.

Za svou kariéru jste hrál po boku spousty hráčů, ale první titul jste získal s Jaroslavem Levinským. Vzpomínate si na tento moment?

Samozrejme, že si pamätám na ten prvý titul. Pamätám si viacmenej na všetky tituly, ale ten prvý sa vždycky najviac počíta, lebo je taký jedinečný. S Jarom sme sa spoznali už dlhšie, výborne nám to sadlo a myslím si, že sme si oba ten turnaj v Gstaade užili. Pamätám si, že vo finále sme porazili Wawrinku, bolo to v supertiebreaku, po veľmi tesnom priebehu. Ten pocit bol nezabudnuteľný.

Vaše kariéra byla ovlivněna zraněním, kvůli kterému jste byl nucen na 5 let ukončit kariéru. Bylo to pro vás těžké rozhodnutí?

To samotné rozhodnutie ukončiť kariéru, viacmenej prerušiť, ale v tom čase bolo pre mňa ukončiť, nebolo nejaké ťažké, pretože ty zdravotné problémy boli vážne, dá sa povedať. Trápil som sa s nimi dlho, asi rok a pol, takže to nebolo nejaké unáhlené rozhodnutie a tým pádom to pre mňa vtedy v danom čase bolo najlepšie rozhodnutie. Nikdy som toho nejako neľutoval a nerozmýšľal nad tým, že by som sa chcel vrátiť.

Jak jste trávil čas během této vynucené pauzy?

Ja som vlastne po čas tej doby robil trénera. Chvíľu starším hráčom, ale aj tam som mal ty isté zdravotné problémy, takže nakoniec som vlastne skončil ako šéf tréner HS Centra v Piešťanoch, kde som bol veľmi spokojný. Trénoval som deti od úplných začiatočníkov od osmich rokov zhruba do nejakých štrnástich rokov a bol som zodpovedný za celé vedenie tej tenisovej školy. Ma ta práca bavila a naplňovala. Ja som si to užíval a pomohlo mi to.

V této době se vám narodila první dcera a stal se z vás otec. Změnila vás tato nová životní role?

Tak to neviem či ma zmenila. To by museli povedať iní. Človek má samozrejme iné nastavenie, iný pohľad na svet. Ak sa vám narodí dieťa, tak človek všetko podraďuje tomu dieťaťu a myslím, že takto to bolo i v prípade u nás.

Věřil jste, že se dokážete vrátit na Tour?

To ani nie je, že som veril, ja som ani nerozmýšľal nad tým, či by som sa mohol vrátiť a ani na aké úrovni. Nikdy som nad návratom nerozmýšľal, ani keď sa ma priateľka na to niekoľkokrát pýtala. Ona to tak priebežne skúšala raz za pol roka lebo za rok. Pýtala sa či to nechcem skúsiť, či mi to nechýba.

Kdo vám pomohl se vrátit do tenisového kolotoče?

Tak tých ľudí, čo mi pomohlo, je strašne veľa. Taký ten prvý impulz prišiel od jedného známeho, v tom čase klienta, ktorý bol zhodou okolností kamarát s majiteľmi klubu v Piešťanoch. Dával som mu lekciu a on sa bol pozrieť na ma počas Davis Cupu. Tak sme sa o tom bavili a on mal z toho super zážitok a viacmenej ma oslovil, či by sem nechcel hrať klubové turnaje v Nemecku. Ja som pritakal, že dobre, aspoň sa s ním pobavím. Bolo s ním veľmi fajn. No tak mu hovorím, že dobre a on mi o pár týždňov volal, že je nadšený, že ma strašne chceli. Tak sme sa nejako dohodli a tam to všetko začalo.

Pamatujete si na první turnaj po návratu?

Na prvý turnaj si samozrejme pamätám. Braňo Stankovič, zhodou okolností majiteľ klubu v Piešťanoch, je dlhoročným majiteľom slovenského challengeru, ktorý bol povodně v Košiciach a v čase, kedy som ho hral, tak v Poprade. Oslovil som ho s tým, že si pohrávam s myšlienkou, že by som si chcel zahrať pár turnajov a že či by mi teda mohol poskytnúť voľnú kartu a on samozrejme neváhal. Povedal že jasné a že možem hrať s kýmkoľvek. Tak som začal zháňať a nakoniec  som sa dohovoril s Patrikom Riklom, ktorý v tom čase spolupracoval s Martinom Štěpánkom. S ním som sa dlhé roky poznal, takže cez neho som sa dostal k Patrikovi a hrali sme spolu nielen turnaj v Poprade, ale i dva futury a challengery v Čechách.

Po návratu se vašim deblovým partnerem stal Ivan Dodig. Hráli jste spolu už předtím, nebo to pro vás byla premiéra?

Ja som vlastne ešte rok sa vracal. Prvý turnaj som odohral v Júni 2018 a Ivan ma oslovil v Júli 2019 s tým, že hľadá partnera na Wimbledon. My sme sa samozrejme poznali z Tour predtým, sme rovnako starí, hrali sme proti sebe od devätnástich let na turnaji štvorhru. Takže sme sa poznali a ja som samozrejme súhlasil. V tom čase som bol kolem stovky v rebríčku, nejakých sto dva. On bol vo štyridsiatke, čiže pre mňa to bola určite veľká šanca hrať s takým tenistom. Viacmenej ta spolupráca začala fungovať od začiatku na výborno.

Spolupráce se začala vyplácet. Hned na prvním turnaji jste se dostali do finále. Odehrál jste své premiérové grandslamové semifinále ve Wimbledonu. Čím si vysvětlujete tyto úspěchy?

Tak my sme si veľmi dobre sadli, na kurte si rozumeli od prvého tréningu. Samozrejme bola výhoda, že sme prvé turnaje hrali na tráve, ktorá je moj najobľúbenejší povrch a dosahoval som na nej dobrých výsledkov. Tiež to bolo tým, že ja som tesne predtým mal odohrané strašne veľa zápasov. Viezol som sa na víťazné vlne, s Philippom Oswaldom som vyhral štyri challengere a ešte som pridal jeden predtým. Tesne predtým, než som s Ivanom začínal som mal vyhraných päť turnajov, čo bolo strašne veľa zápasov v rade, veril som si a dokázal sem tu pohodu využiť i na tých vyšších turnajov. Hneď prvé tri turnaje boli finále a semifinále grandslamu, ktoré som do tej doby ešte nehral, takže by som povedal, že to bolo také prelomové. Pre nás to bol taký odraz do našich ďalších úspechov.

Po Wimbledonu jste společně s Ivanem dokázali opanovat turnaj Masters v Cincinnati. Jak důležitá pro vás byla tato výhra?

Tak ten Masters v Cincinnati nám samozrejme veľmi pomohol. Pre mňa to bolo po mentálne stránke ešte viac doležité vzhľadom na to, že jednak na Masteroch sa mi nikdy nejako nedarilo, ale hlavne i z toho dovodu, že sme dokázali nadviazať na výsledky z Wimbledonu. Tým pádom to nebolo nejaké, že ten Wimbledon bol nejaký ojedinelý úspech a nebo výstrel do tmy. Začalo sa ukazovať, že sme schopní hrať ten tenis na vysoké úrovni i na inom povrchu a porážať ty najlepšie tímy. V Cincinnati sme porazili bratry Bryanov a toho času prvé na svete Cabala s Farahom, Kubota s Melom. Ten los sme mali naozaj ťatý a o to bolo víťazstvo cennejšie.

Minulý rok byl ovlivněný pandemií covidu-19. Jak jste trávil čas během této pauzy?

Tak bol som doma viacmenej. Nič sa nedalo robiť a užíval som si rodinu aj keď teda dcéra s priateľkou so mnou cestovali po turnajoch, ale predsa len je to iné. Mali sme na seba viac času, i som si trochu oddýchol od tenisu. Od Wimbledonu sme sa veľmi nezastavili. Dá sa povedať, že mimo sezónu sme nemali pauzu. Trochu som si oddýchol. Samozrejme ta prestávka tou pandémiou bola duší ako by si človek prial. Taká je ale situácia a nedá sa s tím nič robiť. Som rád za to, že možeme opäť hrať znovu.

Jaké podmínky jste měli na Slovensku? Po jak dlouhé době jste mohli opět začít s tréninkem?

Priznám sa, že asi dva mesiace boli zavreté kurty u nás, ale ja som ani nezačal hneď ako sa to otvorilo. Nejako som nevidel úplne zmysel v tom, vzhľadom na to, že už nie som najmladší. Nejako som nepotreboval trénovať veľa dlhé objemy niekoľko mesiacov. Nevyzeralo to na to, že by sa začalo. Takže ja som ešte nejaký čas nehral. Začal som sa pripravovať až nie kedy od júna. V polke júna som začal s tenisom a od augusta začali turnaje.

Účastnil jste se série přípravných turnajů?

Na Slovensku sa konala taká séria turnajov. Ja som z nich odohral dva. V Bratislave a v Piešťanoch v klube som robil trénera, takže to pre ma bolo také symbolické. Bol to veľmi príjemný návrat, čiže odohral som dva turnaje a potom sme už mali len tréningy a pripravovali sa na návrat. Ten začal v New Yorku, akoby na turnaji v Cincinnati, ktorý bol prenesený do New Yorku.

Na letošním Australian Open se Vám podařilo se spoluhráčem Ivanem Dodigem opanovat mužskou čtyřhru. Jaký to byl pocit?

Vyhranie Australian Open bol neuveriteľný pocit. Grandslamy sú najväčší turnaje, aké v tenisu máme, takže to je niečo o čom človek sníva od malička. Myslím, že my sme ten ciel v hlave mali od toho Wimbledonu. Keď sme hrali to semifinále, tak sme vedeli, že na to máme a robili sme všetko pre to v tej príprave. Obetovali sme tomu naozaj veľa a ja som rád, že sa nám to podarilo.

Letošní ročník se odehrával za přísných podmínek, které byly spojené s pandemií. Měl jste obavy, zda se Australian Open uskuteční?

Samozrejme my sme nevedeli vobec ako sme na tom. Potvrdenie o Austrálii prišlo niekedy začiatkom lebo v polke decembra. Relatívne veľmi neskoro oproti klasickému roku. Bolo to všetko na poslednú chvíľu, ale dá sa povedať, že od toho návratu po covidu si na to človek zvykol. Všetko sa rieši na poslednú chvíľu a celkovo ten chod je o veľa menej predvídateľný.

Součástí těchto opatření byla 14-denní karanténa. Bylo těžké ji zvládnout?

Ta karanténa nebolo vobec nič jednoduché. Po príletu sme boli zatvorení v hoteli a mohli sme na nejaké štyri hodiny von. I tak to nebolo nič po čom by človek túžil. Tie podmienky boli nasaj veľmi prísnej. Myslím si, že prísnejší než sme si vobec vedeli predstaviť. Nejako sme to prežili. Určite by sme si vedeli predstaviť lepšie stráviť tých štrnásť dní, ale takto sa organizátori rozhodli a my to museli rešpektovať.

Někteří tenisté skončili kvůli pozitivně testovaným lidem v přísné karanténě. Byl to i váš případ?

Ako som povedal ja som nebol v tej prísnej karanténe, že by sme mali pozitívny prípad v lietadle, ale poznali sme veľa hráčov, ktorí to mali. Pre nich bolo hrát ten turnaj ešte ťažšie. Napríklad viem, že i Raajev Ram, ktorý vlastne hral finále proti nám a vyhral mixa bol v takomto lietadle. Potom je výkon týchto ľudí ešte viac hodnotnejšie, lebo štrnásť dní sa nepohnúť a byť v nejaké izbe o dvadsať metrov štvorcových nie je úplne sranda.

Před samotným Australian Open jste odehráli v Melbourne jeden přípravný turnaj. Jak jste byli s výsledkem spokojeni?

My sme do Austrálie odchádzali s tým, že sme odohrali prípravný turnaj v Antalyi, kde sme hrali finále. Prehrali sme proti dvojici Mektič/Pavič. S tým už sme boli , dá sa povedať celkom spokojný s tým ako sme trénovali a za ten výsledok v ten týždeň. Takisto keď sme hrali prípravný turnaj v Austrálii prehrali sme s Murraym a Soaresom v semifinále, ale dá sa povedať, že s tou prácou a progresom v tréningu sme boli spokojní hlavne z toho dovodu, že my sme minulý rok končili výrazne skor už po Roland Garros. Oba sme sa trápili sa zraneniami, takže už tam sa ukazovalo, že sme naspäť zdraví. Tie výkony mali stupňujúci tendenciu a potom sa to potvrdilo i v samotném Australian Open.

Byl byste radši, kdyby se v Austrálii odehrálo více turnajů před grandslamem?

Tak za tých podmienok, za ktorých ty turnaje boli organizované, tak si myslím, že už tak to bolo veľmi dlhé. Celý ten trip z domu bol pre mňa sedemtýždňový, v tom období sme čakali dieťa. Ja už si neviem predstaviť nič dlhšie. Nikdy som nebol dlhšie z domu. Pred tým samotným Australian Open, mal som to odskúšané i z minulého roku, že som takisto hral len jeden prípravný turnaj. Vedel som, do čoho idem a vedel som si nastaviť prípravu, aby som sa pripravil.

S jakým cílem jste vstupoval do Australian Open?

My do každého turnaja vstupujeme s najvyššími cieľmi, ale samozrejme keď ten turnaj samotný začne, tak človek ide zápas od zápasu. Ja viacmenej si pavúka pozriem prvé dve kola. Potom už ani neviem s kým hráme a skoro vždy po zápase sa pýtam trénerov s kým hráme ďalej. Tie ciele máme vždy najvyššie. Je treba ísť krok po kroku a snažiť sa hrať ten najlepší tenis a nám sa to naozaj od toho prvého kola darilo až do konca.

Na cestě k vítězství jste v semifinále porazili po velké bitvě druhý nasazený pár Pavič/Mektič. Dodala vám tato výhra sebevědomí do finále?

Samozrejme ten zápas bol veľmi náročný a ta výhra nám pomohla. Je treba podať, že súperi boli set, možno set a trištvrte lepšími na tom kurte, ale my sa nevzdali, bojovali sme a dokázali sme s nimi zostať na dostrel. Využili sme naše šance, keď sa naskytli. Samozrejme nám to dodalo sebadoveru.  

Ve finále jste se setkali s obhájci titulu. Jaký to byl pocit hrát své první grandslamové finále? Byl jste nervózní?

Samozrejme človek je nervózny pred takým zápasom. Celkovo pred každým zápasom je tam nejaká ta nervozita, ale väčšinou opadne po prvých troch, štyroch gemoch. Dobré bolo, že sme mali i dva dni pauzu medzi semifinále a finále takže to pomohlo, aby sa človek dokázal vyrovnať po psychické stránke a na to finále samotné sa nastaviť.

Během turnaje se vám narodila druhá dcera. Nebyl jste zklamaný, že jste nemohl být u porodu?

Samozrejme, že by človek bol radšej s priateľkou pri tom narodení a veľmi som po tom túžil. Vedeli sme do čoho ideme už keď som odlietal z domu. My sme sa viacmenej bavili o tom, že je veľká šanca nestihnem. Nakoniec to vyšlo tak, že sme vo štvrtok postúpili do finále a v piatok večer európskeho času sa mi narodila druhá dcéra. Ja som hlavne rád, že všetko prebehlo v poriadku, malá je zdravá, takisto partnerka to zvládla. Z toho som mal najväčší radosť.

Stal jste se prvním slovenským vítězem grandslamu. Co to pro vás znamená?

Je to veľký úspech, keď si zoberiem akú má tenis na Slovensku tradíciu. I keď sa to nedá porovnávať s dvojhrou, myslím si, že grandslam je grandslam v každé disciplíne. Je to obrovská česť a pocta byť prvým slovenským víťazom grandslamu na Slovensku.

Přišlo vám hodně gratulací?

Gratulácií prišlo naozaj veľmi veľa. To bolo asi najviac správ, čo som dostal nech už formou SMS alebo cez What’s app. Z toho som sa veľmi tešil a snažil všetkým odplať. Zabralo to veľa času to sú ty príjemné starosti

Jak probíhal Váš návrat na Slovensko?

Tak my sme hneď  po zápase mali len také veľmi rýchle pohostenie. Pripili sme si s celým týmom, čo sme mali tam a už sme išli na letisko. My sme asi päť lebo šesť hodín po odohraní finále vlastne odlietali domov. Mal som ešte čerstvo narodenú dcéru tak som sa ponáhľal za nimi. Takže my sme hneď po návrate sadli do lietadla s kondičným trénerom, ktorý tam bol so mnou. Počas leta sme si pripili, dali si víno, pár pohárov. Veľmi decentne sme to oslávili.

Byl jste také na návštěvě u paní prezidentky Zuzany Čaputové. Jak návštěva probíhala?

Návšteva prezidentky pre mňa bola veľkou cťou. Ja som si to veľmi užil a som rád, že sa to podarilo zorganizovať napriek neľahké dobe v ktorej ten úspech prišiel. Hlavne som rád, že si paní prezidentka našla čas. Mohli sme si spolu porozprávať. Zaujímavosťou je, že takisto hrávala tenis keď bola ako dieťa, takže má k tomu vzťah. Pre mňa to bola veľká česť.

Jak na vás paní prezidentka působila?

Tak stretnutie vo mňa zanechalo veľmi dobrý dojem. Myslím, že sme veľmi dobre porozprávali. Bavili sme sa aj o tom, aká bola opatrení v Austrálii.  To stretnutie bolo naozaj veľmi pekné a paní prezidentka je úžasná.

Myslíte, že vaše vítězství může být inspirací pro další slovenské tenisty?

Tak ja v to pevne verím. Ja si pamätám, že keď som bol dieťa tak som vstával k tenisu. Pozeral som na Australian Open Karola Kučeru, keď vo štvrťfinále porazil Peta Samprase. Spal som v obývačke na sedačke a nastavil som si budík, aby som to mohol sledovať. Ja si pamätám aké to bolo a myslím, že každá takáto výhra nás profesionálov je inšpiráciou. Ak to bude forma pozitívne energie i len pre jedného tenistu, budem rád.

Mockrát děkuji za rozhovor a přeji hodně štěstí ve zbytku sezóny.

Ďakujem. Prajem pekný deň.

Napište komentář

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.

Přihlašte se k odběru novinek: 

    Odesláním souhlasíte se zpracováním osobních udajů.

    PARTNEŘI
    Slinger
    © 2021 TIEBREAK TENNIS
    tik tok
    Copyright © 2021 TIEBREAK
    Google translate
    usercalendar-fullmagnifier